Kultúra

Slovenská ľudová tradičná kultúra i jej jednotlivé materiálne a duchovné prejavy sú výsledkom vývinu stáročí. V Tuhári a okolí ju charakterizuje roľnícko - salašnícka a remeselnícka kultúra. Ľudové stavby
Prírodné podmienky okolia Tuhára poskytovali trojaký materiál, na ktorý sa viažu druhy stavebnej technológie a konštrukcií. Prvé domy boli drevené, strechy sa prikrývali slamou, neskôr u bohatších gazdov šindľami. Neskôr sa domy stavali z hliny technikou vykladania a nabíjania, hlina sa formovala do surových tehál a od polovice 19. storočia sa tehly aj pálili. Hlavný materiál pre výstavbu domov i hospodárskych stavieb - budov bol kameň, opracovaný i neopracovaný, so spojivom i bez spojiva. Spočiatku tieto budovy boli kryté slamennými šupkami (z ražnej slamy). Obytné domy boli jednoduché. Pozostávali z izby - chyže, kuchyne a komory. Povala bola drevená. Podlaha izby spočiaku hlinená, neskôr z dosák, v kuchyni a pitvore len ílová mazanina. V kuchyni bol murovaný šporák. V zadnej časti za komorou sa pristavovala maštaľ. Za maštaľou mávali niektorí majetnejší gazdovia ovčinec - košiar. Za košiarom bola kôlňa.

Príroda sama poskytovala prvotný materiál na zhotovenie odevu, kože a kožušiny domácich zvierat, najmä oviec, rastlinné a živočíšne vlákna - ľan, konope, ovčia vlna. Ľudový kroj v okolí Tuhára patril do tzv. podvariantu stredoslovenského typu ľudového odevu - detvianskeho, zasahovali však aj prvky ábelovského a polichnianskeho ľudového kroja, resp. z tých dedín odkiaľ prišli nevesty.
Ženský odev: plátený spodník (spodňa), ku ktorému sa prišíval vrchný diel farebne pretkávaný (stánka). Oplecko, ktoré spolu s rukávmi boli všité do goliera. Rukávy zdobili prietkou. Živôtik vzadu si uväzovali trojuholníkovú šatku (krodeľ), prekríženú na prsiach. Sukňa bola z domáceho plátna (bieleho) zvaného kinteš, alebo modrotlače, a neskôr kupovaných látok. Zástera bola vyšívaná. V zime nosili súkennú čiernu kabanicu. Obúvali si krpce, súkenné alebo plátenné čierno - biele kapce, bohatšie mali čižmy. Dievky sa česali na jeden spustený vrkoč, vydaté ženy nosili vlasy začesané dozadu, plátnom obalenej podložky (kotúčka), na ktorý si kládli vyšívaný čepiec (kápku). Neskôr mali. dievčatá spletené vlasy do zátylia do vrkoča, od čela vyčesané a bez predelenia. Pre vydaté ženy bol charakteristický účes tzv. kont. Staršie ženy a vdovy nosili na hlave čierne šatky.
Mužský odev: krátka košeľa so širokými rukávmi osobitného strihu, v lete siahajúca iba do polovice hrude. Plátenné široké gate, plátenná zástera bola biela, sivá, alebo čierna, vyšívaná. V zime nosili biele súkenné nohavice s jedným rázporkom, bez výzdoby, kabanicu - do pása siahajúci kabát. Širica z bieleho súkna siahala po päty. Jednoduchší bol pracovný odev baníkov (zvyčajne kupovaný), obúvali si baganče. Roľníci a remeselníci si obúvali krpce, kapce, neskoršie topánky a čižmy. V minulosti boli typickým mužským účesom „kečki“ - vlasy spletené do vrkočov. Na hlave nosili baranicu, malé klobúčiky s úzkou strieškou, neskôr čiapky.

Rozličné zvyky, obrady, poverové úkony a predstavy sprevádzali človeka od kolísky až po hrob. Pri narodení bolo zvykom usporiadať hostinu, najmä ak išlo o narodenie chlapca. Pri krstoch sa spravidla podávali pampúšiky. Keď sa išlo na pytačky, posielali sa koláče. Pri úmrtí bolo zvykom zastaviť hodiny, zakryť zrkadlo, chodiť bez pokrývky hlavy až do hodiny pohrebu, ktorý sa končil zvyčajne karom. K najrozšírenejším zvykom patrili veľkonočné a vianočné obrady. Vysoká zručnosť ľudu sa prejavovala v remeslách a domácej výrobe. Každý kus šatstva, obuvi, náradia či nábytku, od kolísky cez fujaru až po truhlu, si vyrábali ľudia sami. Spomedzi ľudových umeleckých výrobkov sa nám zachovali kusy vyrezávaného nábytku, časti odevu - výšivky, domáce kuchynské náradie (črpáky, maľovaný hlinený riad) a iné predmety. Z historických hudobných nástrojov v Tuhári napr. flautička, podobne aj trojzvukové gajdy (rok výskytu 1918).

Novohradské nárečie – Tuhárskô nárečia
V doline (Lučeneckej, Haličskej) v páse od Hornej Bzovej, Budinej, Tuhára na východ po Tisovník má, tunajšie nárečie vcelku zvolenský ráz. Z Lučenca do Zvolena v doline riečky Kriváň viedla obchodná cesta, neskôr robotníci prichádzajúci z Podpoľania boli šíriteľmi zvolenských dialektov.